Yannick má toho už plné zuby

Francúzsky film o neškodnom bláznovi, ktorý vás chytí za srdce

Meradlom jedinečnej atmosféry mesta (kdekoľvek na svete) pre mňa vždy bol a bude zážitok z návštevy miestneho kina a vychutnanie si filmu, ktorý si vyberiem metódou ad hoc, teda náhodne.

Ak by ste sa v najbližších dňoch náhodou ocitli v Bruseli, určite navštívte malé útulné kino Cinéma Galeries priamo v centre, s jedinečnou artovou atmosférou, ukryté v pasáži Les Galeries Royales Saint-Hubert neďaleko historického jadra Grand-Place.

Na ceste do kina to rozvoniava čokoládou pravých belgických praliniek, nájdete tam kníhkupectvo, obchod s parádnymi klobúkmi, ale aj obchodík s originálnymi belgickými čipkami. Potom už len zopár krokov a znenazdajky sa ocitnete v kine na sedadle s pohodlným čalúnením, ba, presnejšie, v širokom kresle s opierkami na ruky.

Otváracou scénou filmu Yannick v réžii Quentina Dupieuxa je divadelné predstavenie – komédia Paroháč s plazivým, nudným priebehom, pri ktorom si v taške nenápadne rozsvietite mobil a skontrolujete čas, pretože sa vám chce zutekať (také je to príšerné). Na moment pocítite ťažobu, neviete, do čoho ste to vlastne vhupli, a pýtate sa seba samých, či to režisér filmu myslel vážne, alebo si z vás sadisticky uťahuje.

Môžete sa dokonca cítiť dotknutí, ba až nahnevaní, že vás akoby degradoval na úroveň neandertálca a pod rúškom vyššej kultúry predostiera brak, za ktorý ste si ešte aj zaplatili. (Apropo, vstupné na predstavenie je 9,50 eura.)

Vtedy však prichádza nečakaný zvrat. Spomedzi divákov (na plátne) sa ozve Yannick, miestny esbéeskár s chabým základným vzdelaním (ktorého majstrovsky stvárnil Raphaël Quenard). Predstavenie tým preruší a z hľadiska (teda z miesta ľudu) sa prihovára hercom, ale aj divákom v divadle: poukazuje na katastrofálny scenár hry, ba vlastne nehoráznosť celého predstavenia, ktoré sa tvári ako čosi vysoko umelecké, no svojou úrovňou je evidentne hlboko pod priemerom.

Yannick je unavený a n-a-s-r-d-e-n-ý. Na predstavenie cestoval vyše hodiny z druhého konca mesta a na dôvažok zaň ešte aj zaplatil. Poukazuje aj na to, že si musel zobrať v práci voľno, vypísať si dovolenku. Do divadla prišiel v domnienke, že po dlhšom čase konečne zažije pohodový večer a siestu na kultúrnej úrovni (veď o tom divadlo predsa má byť). Namiesto toho zažíva hlboké sklamanie.

Žiada hercov, aby ihneď zmenili program a okamžite prišli s niečím na úrovni. Keďže jeho pokojné prehováranie hercom do duše nepomáha, vytiahne zbraň. Vtedy film odrazu naberie neočakávaný smer a získava širšie kultúrno-spoločenské dimenzie.