Úlovok na objednávku

Neočakávaný rozhovor s textilnou dizajnérkou Marou v srdci Bruselu

Ponevieranie po daždivom Bruseli ma zaviedlo z Rue de Minimes na neďalekú Rue Blaes. Kráčala som po mačacích hlavách, ktoré pocitovo ešte znásobovali množstvo dažďových kvapiek. Išla som na stretnutie s textilnou dizajnérkou Marou do jej malého obchodíka a súčasne kreatívnej dielne s názvom Bestellte Beute (Úlovok na objednávku) – len tak na kus reči, posedieť si pri šálke kávy v dobrej spoločnosti s dobrou energiou. Bol prvý septembrový deň tohto roka, a hoci takmer celé dopoludnie pršalo, v istom okamihu opäť vyšlo slnko.

Pretože vždy je to tak, že po daždi vyjde slnko a v noci sa môžete nadchýnať hviezdnou oblohou. Hviezdy sú na svojom mieste. Dokonca aj vtedy, keď je zamračené a sú pre nás načas skryté.

Tvoj štýl podnikania je pre mňa neuveriteľne príťažlivý a tvoj pohľad na dôveru ma inšpiruje. Svoje dizajnérske textilné kreácie poskytuješ niektorým zákazníkom aj bez toho, aby zaplatili. Veď „zaplatia neskôr“, keď „budú mať peniaze“. Skutočne potom zákazníci za „zakúpený“ tovar zaplatia? Ako narábaš s takýmto druhom dôvery? Viem si totiž predstaviť, že sa nájdu aj takí, ktorí nezaplatia.

– Zatiaľ zaplatil každý.

Skutočne?

– Všetci do jedného. Dokonca som požičala peniaze bezdomovcom. Ľudia mi vraveli, že ich nikdy nedostanem späť. Ale tí bezdomovci potom prišli aj s obrovskou čokoládou. Vrátilo sa mi všetko.

To je neuveriteľné.

– Ale pravdivé.

Ako je možné, že sa niečo takéto vôbec udeje?

– Odpoveď je veľmi jednoduchá: Myslím si, že ľudia sú v podstate dobrí. No možno raz príde niekto, kto nezaplatí. Stať sa to môže. Je to skúška, ktorá ti zaklope na dvere, a vtedy je nevyhnutné sústrediť sa na všetkých ostatných.

Žijeme v spoločnosti usporiadanej do istej formy. Keď prechádzam cez ulicu, verím, že autobus zastane. Keď do autobusu nastúpim, verím, že vodič nie je opitý. Keď zaparkujem auto, verím, že na druhý deň na ňom nebudem mať porozbíjané okná.

Bez dôvery sa žiť nedá.

– Vonkoncom nie. Dôvera je naša každodennosť. Ale mnohí sa dôvery obávajú, dokonca aj v biznise. Ak napríklad zákazníkovi poviem: To sako si vezmi a zaplatíš, keď budeš mať peniaze, často mi odpovie, že na to pristať nemôže a radšej príde, až keď bude schopný zaplatiť. Alebo sa ma spýta, či nechcem vidieť jeho občiansky preukaz. Ľudia sú proste aj nepokojní, keď niečo také zažijú. Je to, myslím, obojstranne veľmi zaujímavá skúsenosť.

Tento biznis ma neživí. Celé moje a naše podnikanie je vlastne jeden experiment. A ono „vezmite si to so sebou“ vzniklo tak, že raz k nám prišla jedna pani z Francúzska a povedala: Výplatu dostanem až na konci mesiaca. Môžete mi to, prosím, poslať poštou? Pomyslela som si: Ach, ach, budem to musieť zabaliť, ísť s balíkom na poštu a ešte zaplatiť poštovné. Tak prečo by si to pani nezobrala hneď so sebou, veď predsa zaplatiť môže aj neskôr. A tak sme to aj urobili.

Samozrejme, v našom okolí sú aj pesimisti a neprajníci, ktorí majú – ako inak – vždy pravdu. A v určitom okamihu sa to stane. Nájde sa ktosi, kto nezaplatí. Pesimisti a neprajníci potom povedia: Pche, tak vidíš, mal som pravdu! Pesimizmus číha za dverami a čaká na jedinečnú príležitosť. To je, samozrejme, okamih, ktorého sa obávam; prirodzene, podkopáva to môj koncept, môj svetonázor. Snažím sa však ľuďom ukázať, že veci môžu fungovať aj inak.

Je to zrejme ten lepší spôsob.

– Myslím, že áno. Vlastne to vôbec nie je o peniazoch, ale o pravdivosti – a o pocite „fuuu, moja cesta je správna“, vždy keď na účte naskočí platba. Robiť čosi také je, samozrejme, aj istý risk, pretože celé to môže ísť aj dole vodou a podmyť môj svetonázor.

Ale prečo tento druh obchodu? Je to pre teba dajaký druh terapie?

– To by som zas nepovedala. Počas covidu som trávila veľa času pred monitorom a viedla kurzy, keďže mojím oficiálnym zamestnaním je, že som lektorka pre tlmočníkov z nemčiny. Odrazu to začalo byť otravné, všetci mali zlú náladu, a tak sme si povedali: Urobíme radšej niečo pozitívne.

Otvoríme obchod v štýle „vyber si a vyzdvihni“. Ľudia si museli dohodnúť termín stretnutia, aby si mohli prísť veci vybrať. Prezreli si všetko, čo v obchode bolo, a, samozrejme, chceli sa aj porozprávať. Sociálne kontakty boli vtedy obmedzené a to bol spôsob, ako nadviazať kontakt a komunikovať.

A tvoje textilné dizajnérske kreácie? Ako vznikajú?

– Vždy to bol pre mňa koníček, už aj preto, lebo som kvôli práci musela sledovať mnohé politické diskusie. Nazdávala som sa, že všetci vieme, čo sa musí stať, čo musíme urobiť, no nič sa nedialo. Teraz to tu počúvam pri zvuku šijacieho stroja, mám rada jazyk, mám rada svoju prácu. No prekáža mi, že jej výsledok nevidieť. Ale keď pracuješ rukami, výsledok je zjavný.

Je možno celkom zaujímavé, že keď sa ma ľudia pýtajú, čím sa vlastne živím, a ja odpoviem, že šijem farebné svetre – a to si o sebe vôbec nemyslím, že som módna návrhárka, pretože som sa to nikdy neučila a myslím si, že toto ani nie je dizajn –, ľudia zostanú trochu neistí a pýtajú sa: No a čo robíš ešte? Keď im poviem, že dávam kurzy a pracujem v inštitúcii, kde vzdelávam tlmočníkov, všimnem si, že v ich očiach stúpnem na hodnote.

Šitie ako také sa nepovažuje za dôležité, ale ak odpoviem opačne, teda že vyučujem tlmočníkov a popritom šijem, moja hodnota sa zvýši. Myslím si aj, že problém remesiel väzí v tom, že sú to takpovediac „sprievodné hobby“ popri intelektuálnej činnosti.

Ak ti napríklad dcéra alebo syn, ktorí študujú, povedia, že chcú šiť farebné svetre alebo montovať stoly alebo venovať sa čomukoľvek manuálnemu, je to odrazu problém. Dnes však každý vyrába keramiku, niečo šije alebo robí čosi podobné, ale vždy je to len „činnosť popri“, ktorú až neskôr premení na prácu. Považujem to za úplne falošné.

Ako tie svetre vyrábaš? Čo ti preblesne v mysli, keď si odrazu povieš: Okej, teraz chcem spojiť presne tieto dve látky? Pre mňa sú totiž všetky tvoje kreácie jednoznačne dizajnom.

– Dizajn je také veľké slovo…

Ba čo viac, je to dizajn, ktorý sa dá nosiť.

– To je súčasťou konceptu. Majú to byť kúsky, ktoré si môže obliecť každý, ktoré sú trochu iné, individuálne, no zároveň nepripomínajú mäsové šaty Lady Gaga. Preto mi ľudia často povedia: Veď toto si môžem v pohode obliecť do kancelárie. Áno, môžeš. Aj keď nie vždy viem, čo sa v takej kancelárii odohráva… (smiech)

Sú to prekrásne kúsky, ktoré sa skutočne dajú nosiť každý deň.

– Ďakujem. Myslím si, že výnimočnými ich robí to, že keď začnú jednotlivé časti pôsobiť až príliš harmonicky, pridám do nich prvok, ktorým sa tento dojem naruší. Krása pre mňa znamená čosi, čo zároveň tak trochu nie je krásne. Dokonalá krása, to nie je nič pre mňa. A myslím si, že ľuďom sa páčia nedokonalé, ale svojrázne veci.

Venuješ sa šitiu odmalička?Venuješ sa šitiu odmalička?

– Och, nie, vôbec. So šitím som začala asi pred desiatimi rokmi.

Skutočne?

– Áno, začala som rozoberať veci a zisťovala, ako to vlastne funguje. Dnes sú na internete milióny tutoriálov, takže šiť dokáže každý.

Nuž, nemyslím si, že každý dokáže šiť. Prečo si si vybrala práve šitie?

– Lebo mám rada farby. Sú ľudia, ktorí vždy ku všetkému privoňajú, iní sú zasa fixovaní na zvuky, na hudbu. A pre mňa sú dôležité farby. Mnohé sa mi s nimi spája, aj ľudí vnímam farebne a vo farbách. Nazdávam sa, že oblečenie, aj keď niektorí tvrdia, že je to čosi povrchné, je jednoznačne formou sebavyjadrenia.

No mám trochu pocit, že ľudia už ani nevedia, čo sa im vlastne páči. V našom obchode majú možnosť vyskladať si z jednotlivých látok svoje kreácie sami, no zároveň sa nezaväzujú ku kúpe. Takto zhotovené kúsky ani nie sú drahšie v porovnaní s ostatnými. Keď začnú s vlastným kreovaním a mohli by sa poriadne vybúriť, vždy sa ma pýtajú, čo si o tom myslím, a napokon stratia odvahu.

Takže nevieme, čo chceme?

– Nevieme, čo sa nám hodí.

Čo sa hodí tebe?

– Dobrá otázka. Máš na mysli oblečenie?

Áno, oblečenie.

– Vždy mám na sebe niečo, čo umožňuje komunikáciu. Často nosím veci, ktoré dávajú ľuďom možnosť osloviť ma a porozprávať sa so mnou. A naopak, prostredníctvom oblečenia sa človek môže aj uzavrieť pred svetom.

A tvojmu podnikaniu v obchodíku sa darí? Isto už máš klientelu, ktorá sem chodia pravidelne…

– Keď sa ma ľudia spýtajú, ako to ide, vždy im položím doplňujúcu otázku: Čo chceš vedieť? Chceš vidieť moju pokladničnú knihu alebo chceš vedieť, či ma práca baví? Alebo chceš vedieť, aké rozhovory tu vediem? Väčšinou sa však otázka týka financií. Ak robíš niečo podobné ako my, uživiť sa tým nedá. Otváracie hodiny máme uvedené v štýle „otvorené niekedy“ od štvrtka do nedele, ako aj od utorka do stredy. (smiech) Týmto spôsobom by si človek mohol zarábať na živobytie, keby mal otvorených niekoľko prevádzok a zamestnával by ľudí. Ale to by bol už celkom iný príbeh.

A celkom iný pocit.

– Presne tak. Som presvedčená, že mnohé z toho, čo chcú o nás občas napísať novinári, aby vyrozprávali náš príbeh, je vlastne lož. Z komerčného pohľadu totiž nejde o príbeh úžasného úspechu. To by sme doň museli zahrnúť aj mužov, ktorí majú dosť peňazí, a to v dnešnej dobe nie je až také sexi, alebo by sa muselo písať o téme vysokej DPH… Lenže oni chcú publikovať príbeh o dvoch ženách, ktoré majú jeden úspech za druhým a sú šťastné ako blchy až do smrti. Ale tak to vôbec nie je.

Ani to tak nefunguje.

– Nie. A v minulosti, keď som také príbehy čítavala, neskutočne ma to odrádzalo. Niekoho môže také čítanie stimulovať, ale existujú aj ľudia ako aj ja, pre ktorých je to demotivujúce.

Presne tak. Ja som napríklad vytvorila malý literárny online projekt, kde je možné stiahnuť si online produkt (elektronickú knihu) zadarmo. Spája sa mi s ním neuveriteľne skvelý pocit z tvorivej práce, takže teraz vlastne nechcem ten produkt predávať. Samozrejme, potrebujem peniaze, aby som mala z čoho zaplatiť účty, no v tejto chvíli by ma oveľa väčšmi potešilo, keby sa okolo produktu rozvíjala komunita, a najmä si želám, aby bola tá e-kniha malou pomocou ženám v neľahkej životnej situácii a prinášala im radosť. To je pre mňa azda najdôležitejšie.

– A je to aj ušľachtilejšie.

Ten pocit je na nezaplatenie.

– Znamená to vznešenosť. To musí každý zažiť sám. Na druhej strane treba úprimne povedať, že keby som nemala štandardné zamestnanie a keby môj manžel nezabezpečoval dostatok financií, nemohla by som tu teraz s tebou sedieť, popíjať kávu a rozprávať sa…

Občas sem príde niekto z okolia, kto nemá dosť peňazí, a povie mi, že každý deň prechádza okolo nášho výkladu a vyčaruje mu to dobrú náladu. Vtedy si pomyslím, že to, čo robíme, je skvelé. A zároveň sa spýtam sama seba, aký je rozdiel medzi týmto človekom a tým, kto má veľa peňazí a kúpi si tri naše svetríky. Toto si musí človek opakovať znova a znova. Samozrejme, vždy je to aj o vnútornom boji a schopnosti povedať nie.

Si šťastná?

– Som nezávislá, rozhodujem sama za seba, mám dostatok finančných prostriedkov, a preto mám aj slobodu a to ma robí šťastnou. Ale človek nežije v spoločnosti ako osamotená častica, je konfrontovaný so svojou kariérou a ja som presvedčená, že každý z nás má nejaké komplexy. Človek zažíva dennodenne konfrontáciu s inými ľuďmi, ktorí robia čosi podobné, len veľkolepejšie…

A keď sa niekedy zľakneš, napríklad keď ťa vystraší životná situácia, cez ktorú musíš prejsť, lebo iná cesta jednoducho neexistuje, čo v takejto situácii urobíš?

– Idem do toho. Pretože človek do toho musí ísť, nech sa deje, čo sa deje. Ak v kritickej chvíli začneš o veci uvažovať, je už neskoro.

Fotografie © Bestellte Beute

 

V mojom dome straší. Prečítajte si ďalší inšpiratívny rozhovor s nositeľkou Nobelovej ceny za literatúru Oľgou Tokarczuk.