Svitanie na lepšie časy v krajine outsideriek

Na začiatku príbehu bola otázka. Dlho ležala napísaná a nezodpovedaná v liste, neskôr ako pavučina visela vo vzduchoprázdne a vyše tri roky čakala na svoju odpoveď, pričom dúfala, že tá sa časom nájde aj sama, že sa vynorí ako ozvena. Ako možno zabrániť vojne? Virginia Woolfová, ktorej bola táto pomyselná otázka istým mužom adresovaná, sa vo svojej eseji Tri guiney pokúsila o konkrétnu odpoveď.

Jej samotné dielo je vlastne onou dlho odkladanou odpoveďou, je zároveň akýmsi autorkiným pokusom, aj keď „od začiatku odsúdeným na neúspech… Tieto tri bodky označujú priepasť, bezodnú priepasť, ktorá nás oddeľuje a je taká hlboká, že som tri roky, ba ešte dlhšie sedela na svojej strane onej priepasti a uvažovala, či vôbec má zmysel pokúsiť sa cez ňu niečo povedať.“

Virginia Woolfová (1882-1941) patrí k najznámejším anglickým spisovateľkám, bojovníčkam za práva žien, intelektuálkam, vždy otočeným tvárou k realite. Bola osobnosťou harmonickej kombinácie jin a jang – plachosti a energickosti. Jej meno sa v anglickej literatúre spája so skupinou Bloomsbury, ktorá bola miestom stretnutí mnohých intelektuálov, teda „dcér a synov vzdelaných mužov„, ktorí odmietali skostnatenú doktrínu viktoriánskej spoločnosti, kult rodiny aj vtedajšie postavenie žien. Na sklonku Woolfovej života prevládla jej depresívna stránka osobnosti, čo vyústilo do tragických následkov – rozhodnutia skončiť život dobrovoľnou smrťou.

Pridusená doba

Woolfovej esej, ktorú v preklade Jany Juráňovej vydal Aspekt, je akýmsi fiktívnym monológom otázok a odpovedí a zároveň fundovaným exkurzom do dusivej atmosféry Anglicka tridsiatych rokov 20. storočia. Je reflexiou doby nerovnoprávneho postavenia žien bez možnosti vzdelávania, či spoločenského uplatnenia – vykonávania kvalifikovanej profesie, ako aj nemožnosti vlastného a už vôbec nie rovnoprávneho finančnému zárobku.

Je obavou a znepokojením z udalostí, príčin a následkov vojny a tiež odozvou na nástup fašizmu – autorka v diele priamo odkazuje na „Herr Hitlera“ a „Signora Mussoliniho„. Esej je koncipovaná do troch častí, ktoré majú poskytnúť tri odpovede na žiadosti o finančnú pomoc. Východisková pozícia esej je antimilitaristická, objavujú sa v nej aj otázky sociálne a rodové.

Tri guiney sú dielom pôsobivej rétoriky, ostrej, priamej, avšak taktickej, ktorá neuráža a neznevažuje, ale priamo a zreteľne odhaľuje a pomenúva spoločnosťou infiltrované a zažité stereotypy. Je dielom, v ktorom sa autorka predstavuje ako partnerka a zároveň poslucháčka, ktorá dokáže a chce viesť konštruktívny dialóg.

Ak na jednej strane pomenúva onú priepasť medzi mužom a ženou, na strane druhej ju nivelizuje a stiera akoby švihnutím čarovného prútika. Človeka vníma ako živú bytosť a to sme predsa všetci. Jej základným spektrom je ľudstvo ako komplex s dvoma, aj keď odlišnými, avšak seberovnými pohlaviami.

Vzdelanie a vojna

Prvá časť eseje objasňuje Woolfovej rozhodnutie žiadať o príspevok jednej guiney, a to na obnovu ženského kolégia. Hlavnou témou je teda vzdelanie, ako jedna z najvyšších ľudských hodnôt, ako prvoradá požiadavka, prvotná potreba a nevyhnutná podmienka zabráneniu vojny.

Pretože iba vzdelaný človek môže postrehnúť a pochopiť súvislosti v širokom kontexte, pretože iba vzdelaný človek dokáže preniknúť až k samotným príčinám vzniku vojny a to istým „cvikom v myslení„, ktorý sa kultivuje práve cieľavedomým a dlhodobým vzdelávaním, ktoré bolo v minulosti istej časti populácie, presnejšie „dcéram vzdelaných mužov“ (autorka sústredila pozornosť na ženy zo stredných a vyšších vrstiev, situácia v nižších vrstvách bola pritom ešte horšia), permanentne a vehementne odopierané.

Manželstvo sa tak stalo jedinou možnosťou, ako aj jediným „neplateným vzdelaním“ a profesiou pre ženy, pričom mnohé z nich jednoznačne pomenovali tento svoj osobný handicap a bariéru v komunikácii, čo vnímali veľmi citlivo. Tak sa žena musela spoliehať len na svoju životom vycibrenú intuíciu a najmä psychológiu, ktorou si dokázala vysvetliť konanie ľudí. V súvislosti s psychológiou autorka dáva do pozornosti i nepriamo pomenovanú kultúru strachu, ktorá neumožňuje a bráni slobodnému sebavyjadreniu.

Skúma pôvod strachu a pôvod nerovnoprávneho postavenia mužov a žien, pričom sa o pomoc obracia k psychológii – k odbornému výkladu vtedajšieho teológa a profesora filozofie kresťanského náboženstva na Univerzite v Oxforde – profesora Grensteda, ktorý tvrdil, že v týchto prípadoch ide o silu racionálnych emócií („v prevažnej miere nepriateľských…„), ktoré strach vyvolávajú a rozsievajú. K tomu postačí len obyčajná zmienka o tom, že by žena mala byť pripustená do akejkoľvek funkcie, napríklad kňažskej služby.

Podľa Grensteda je psychologicky dokázané, že tieto sily existujú a to vo forme podvedomých motívov, ktoré zohrávajú mimoriadnu úlohu pri tzv. „infantilnej fixácii.“ Grensted v tejto súvislosti otvorene kritizuje teóriu Freuda, ktorý označuje ženu ako „muža, ktorému niečo chýba„. Argumentuje tým, že toto tvrdenie má korene práve v infantilných predstavách, ktoré i napriek svojej iracionálnosti pretrvávajú až do dospelosti.

„Práve s týmto názorom je v silnom súlade aj to, že vstup žien do duchovného stavu, predovšetkým do služby v svätostánku, sa všeobecne považuje za niečo hanebné. Tento pocit hanby nemožno vnímať v nijakom inom svetle, iba ako mimorozumové sexuálne tabu.“

Kuchynská závislosť

V druhej časti sa Woolfová dotýka problematiky slobodnej zárobkovej činnosti žien a teda aj ich finančnej nezávislosti, lebo iba nezávislá bytosť so slobodným a nezávislým názorom dokáže otázku, ako možno zabrániť vojne, aj skutočne zodpovedať. V tejto časti Woolfová priamo pomenúva príčiny, a podáva aj konštruktívne návrhy na zmenu ich nerovnoprávneho ohodnotenia.

„Mená, ku ktorým je pripojené slovíčko ‚slečna‘, zjavne nevstupujú do zóny platu so štvorciferným číslom. No a pokiaľ ide o oslovenie ‚pani‘, to slovo je poškvrnené, je to obscénne slovo.“ Autorka píše o dvoch svetoch, o dvoch druhoch práce. Jedny sú viditeľné, hmatateľné, teda verejné a finančne ohodnotené a druhé sú zas skryté v priestore medzi štyrmi stenami. V tom prvom svete pracujú a vládnu synovia vzdelaných mužov a v tom druhom sa zas v tichosti krčia ich manželky, matky, dcéry, ktoré nie sú za svoju prácu platené.

„Premietnuté do poctivej hotovosti nie je práca matky, manželky, dcéry pre národ nič hodná?“ Woolfová ďalej píše: „Práca arcibiskupa je štátom ocenená na 15000 libier ročne, práca sudcu je hodna ročne 5000 libier, práca stáleho štátneho tajomníka je ročne ohodnotená na 3000 libier, práca každého kapitána v armáde, vojenskom námorníctve, seržanta v armáde, policajta, poštára – všetky tieto práce sú hodné toho, aby sa platili z daní, ale matky, manželky, dcéry, ktoré pracujú celý deň a každý deň, pričom bez ich práce by sa štát zrútil a rozpadol na kusy a vaši synovia, vážený pane, by neboli na svete, tieto matky, manželky a dcéry nikdy nedostali nijakú mzdu. Je to vôbec možné?“

Cudzoložstvo mozgu

Poslednou guineou chce Woolfová prispieť na ochranu kultúry a intelektuálnej slobody ako spôsobu zabránenia vojne. V tejto súvislosti definuje pojem „nezaujatá kultúra„, ako možnosť slobodného a nezaujatého čítania a písania v rodnom jazyku, ako právo slobodného a vlastného sebavyjadrenia – formulovania vlastných myšlienok vlastnými slovami. Tu však naráža na „tradíciu cudnosti„- onú v tichosti číhajúci príšeru viktoriánskeho sveta.

Veď predávanie mozgu sa hodnotilo oveľa horšie ako predávanie tela. „Cudzoložstvo mozgu“ bolo oveľa nákazlivejšie a oveľa škodlivejšie, pretože trúsilo predsa len „nedokrvené“ a teda aj škodlivé plody práce, ktoré by sa rozleteli po svete, kde by „rozsievali nákazu, spôsobovali rozklad a zasievali semená choroby do iných …“

„Vezmite teda túto jednu guineu a použite ju na presadzovanie práv všetkých – mužov a žien -, aby boli v ich osobách rešpektované veľké princípy Spravodlivosti, Rovnosti a Slobody.“

Esej Tri guiney je svojou povahou dobovo podmienené a zároveň nadčasové dielo s jasnou, avšak nie utopickou víziou. Je dielom, ktoré si razí cestu toleranciou, zodpovednosťou, láskou a predovšetkým mierom pre všetky a všetkých. Slovenské vydanie Troch guineí popri predchádzajúcom vydaní výberu Woolfovej esejí pod názvom najznámejšej z nich Vlastná izba, ktorý výšiel vo vydavateľstve Kalligram, kompletizuje najdôležitejšie texty tejto významnej autorky venované rodovým otázkam. Pri prekladových deficitoch, ktoré máme na Slovensku u iných autorov, je to celkom príjemné zistenie.