Oľga Tokarczuk: V mojom dome straší

Oľga Tokarczuk je jednou z najčítanejších poľských spisovateliek, a to bez kompromisov s umeleckou úrovňou svojich próz. Do Bratislavy prišla predstaviť svoju, v poradí druhú, knihu preloženú do slovenčiny. Po jej najúspešnejšom románe, je to tentoraz kniha poviedok Hra na mnohých bubienkoch, ktorú v slovenskom preklade Karola Chmela, vydalo vydavateľstvo Drevo a srd (2001).

Kresťanská legenda hovorí o krásnej a múdrej Kummernis, ktorá sa modlila k Bohu, aby znetvoril jej telo, vďaka čomu mohla uniknúť príkazu svojho otca vydať sa za pohanského princa. Za túto neposlušnosť ju dal otec ukrižovať- ukrižované telo na kríži s rozpaženými rukami a dvoma prsníkmi, korunovala tvár Ježiša Krista. Zakomponovali ste túto historickú postavu do jedného zo svojichrománov aj kvôli tomu, aby ste sa vyjadrili k postaveniu žien vo vašej krajine?

– História Kummernis je do istej miery iba históriou ľudskej bytosti, ktorá si vyberá svoje pohlavie ako vlastný spôsob existencie. Myslím si, že pohlavie je vo všeobecnosti skôr kultúrna záležitosť, je to niečo, čo je nám nanútené. Svet sa predsa nedelí na mužov a ženy a existujú ľudia, ktorí nevedia, čím sú, môžu si vybrať. A práve príbeh Kummernis je takouto históriou, históriou ľudskej bytosti, ktorá nevie, či je skutočne ženou, nevie sa rozhodnúť.

Čo sa týka katolíckeho Poľska, myslím si, že katolicizmus je tu vo veľkej miere iba deklarovaný. A práve preto, že je iba deklarovaný, sú tu ženy (a to i napriek mienke, ktorá prevláda na Západe) predsa len dosť emancipované. Vždy ma zaráža, že najväčším „vývozným artiklom“ Poľska sú práve ženy – ženy ako silné osobnosti, ktoré sa v cudzine, napríklad, aj vydajú, majú prácu, bez problémov tam pôsobia a vytvárajú tam vlastné kultúrne centrá. No niečo celkom iné je súčasná poľská politika, ktorá je v podstate namierená proti ženám (myslím, napríklad, aj zákaz potratov), tu ako keby stále pretrvával istý boj, či priam politická vojna za práva žien, za právo interrupcie.

Jedna vaša postava tvrdí, že keby sa ženám rodili iba dcéry, bol by na svete mier. Bol by?

– Myslím si, že to platí. Ich väčšia účasť „vo svete“, na verejnom živote, by tomu určite prispela, napríklad aj v politike. Neviem, ako je to na Slovensku, ale v poľskej politike stále prevláda mužská dominancia. Keby bolo viac žien v parlamente aj na lokálnych postoch, potom by sa politici, ale aj svet, sústredili na tzv. drobné problémy, ktoré sú však v reálnom živote oveľa podstatnejšími a dôležitými problémami – ako uživiť ľudí, ako im zabezpečiť prostriedky na živobytie. Zakaždým, keď počujem, že sa žena dostala do parlamentu či do vlády, cítim v srdci radosť, že sa podarilo niečo dobré.

Vaším najúspešnejším románom je Dom vo dne, dom v noci. Dom vo dne obrazne predstavuje bdenie, dom v noci zasa sen. Keby ste si mali vybrať iba jedno – sen, alebo bdenie, čo by to bolo?

– To sa však nedá vybrať. Nedá sa vyberať medzi nočnou a dennou časťou, medzi snom a skutočnosťou. Obe tvoria integrálnu súčasť ľudského života. Ja vlastne žijem na hranici a i každá živá bytosť existuje v obidvoch svetoch súčasne. Človek je predovšetkým spoločenskou bytosťou, na druhej strane však existuje aj vo svete, kde nie je všetko artikulovateľné, vysvetliteľné či jasné, a to je práve tá nočná časť ľudského života.

Každý tvorivý človek, či už je to spisovateľ alebo maliar, má svoj „kulminačný“ čas, keď tvorí. Kedy nastáva váš tvorivý čas počas dňa?

– Moje prvé romány sú nočnými románmi, až neskôr som si uvedomila, že oveľa viac tvorivej energie mám ráno a snažím sa túto rannú energiu využívať, ale keď pracujem, tak väčšinou pracujem celý deň.

Bývate na periférii, na vidieku. Vyhovuje vám rytmus, ako tam plynie čas?

– Žijem tam v rytme leta a zimy. Zimy sú, pravda, veľmi ťažké, keď je všetko zasypané snehom, ako keby sa nič nedialo a vy musíte vychádzať z domu. Ale letá nadobúdajú na pestrosti, dynamike, vraciam sa tak k rytmu prírody, žijem oveľa intenzívnejšie, otvárajú sa tiež mnohé kultúrne kontakty, kontakty s ľuďmi. V zime sa tiež vynachádzam tak, že sa usilujem žiť aj v meste, kde je predsa len tých možností pre kultúru viac.

Žijete v prostredí poznačenom vojnou, v dome po sudetských Nemcoch odsunutých po vojne. Nestraší tam?

(Smiech) Straší, straší. Ale to je dobre, pretože to znamená, že sú tam všetky pocity a príbehy zavesené v povetrí, ktoré sa domáhajú rozprávania a o tom je vlastne aj román Dom vo dne, dom v noci.

Veľa žien z vašej literárnej generácie strávilo istý čas v zahraničí. Čo to dalo vám?

– Myslím si, že je dôležité poznať aj iné kraje, iné formy bytia a aj keď to môže znieť banálne, každá cesta je formotvorná. Okrem Londýna som nedávno žila dva roky v Berlíne, kde som napísala aj titulnú poviedku zbierky Hra na mnohých bubienkoch. Myslím si, že tento pobyt ma veľmi obohatil. Cesta vždy človeku otvára vnímanie smerom k inej kultúre, k inému druhu žitia, umenia. Pre spisovateľa/ku je to vlastne veľký dar.