Nie je všetko Freudom, čo sa blyští

Ak sa povie psychoanalýza, vynorí sa väčšine z nás meno jej popredného „mága“ Sigmunda Freuda, ktorý túto, vo vtedajších časoch revolučnú metódu liečenia psychických porúch, vypracoval. Psychoanalýza má však aj ďalšie výrazné postavy zatienené otcom – zakladateľom, medzi ne nesporne patrí aj Karen Horneyová.

Táto vynikajúca lekárka – psychiatrička bola odborníčkou v oblasti psychoanalýzy a spolu s Frommom, Kardinerom, Sullivanom a Thompsom aj predstaviteľkou tzv. kultúrnej školy v rámci neofreudizmu. Na základe svojej dlhodobej psychoanalytickej praxe mnohé Freudove stereotypy či subjektívne a často i scestné názory opravuje, mnohé jeho tézy „vyčisťuje“ a doťahuje až dokonca.

Týka sa to najmä jeho pohľadu na ženu. Azda i preto je považovaná za jednu z matiek psychoanalýzy a autoritu, ktorá aj v súčasnosti zaujíma trvalé miesto v odbornej spoločnosti a v mnohých odborných publikáciách. Tomu však predchádzala ostrá kritika z radov ortodoxných „freudiánov“ tých čias. Jej Psychológia ženy, ktorú v preklade Ľubice Hábovej vydal Aspekt, sa dostala do rúk už aj slovenským čitateľom.

Prevaha žien

V čom teda spočíva Horneyovej inovačný a nepochybne nadčasový obrat vo vnímaní ženy a ženskej psychiky? Okrem iného je to napríklad aj kritika známej a dodnes pomerne rozšírenej Freudovej predstavy ženskej závisti penisu. Horneyová vysvetľuje, že závisť penisu sa vyskytnúť môže, a to v prípade neurotických žien, avšak závisť maternice je oveľa príznačnejšia pre značnú časť mužskej populácie. Ide tu o závisť muža v zmysle možnosti a najmä schopnosti ženy stať sa matkou a porodiť dieťa.

Horneyová otvorene zdôraznila túto, z biologického hľadiska „nepopierateľnú a nemalú fyziologickú prevahu ženy“ – čím jej, dovtedy iba tušenej a nevypovedanej, dala reálnu podobu a hmatateľnosť. „Keď človek začne, ako to bolo v mojom prípade, po pomerne dlhej skúsenosti s analyzovaním žien, analyzovať mužov, prekvapivo naňho zapôsobí intenzita ich závisti tehotenstva, rodenia a materstva, ako aj závisť prsníkov a dojčenia.“ Žena vlastne nemá žiadny dôvod mužovi závidieť. Túto svoju výhodu si však v detstve ešte neuvedomuje.

Rivalita mužov

Muž si túto svoju neschopnosť a jednoznačné znevýhodnenie potrebuje podľa Horneyovej kompenzovať a saturovať v náhradnej oblasti (v politike, vo vede, v umení atď., teda v kultúrno-spoločenskom živote). Túto kompenzáciu možno charakterizovať ako istú silu a podnet vedúci muža k aktivite a rivalite pri vytváraní kultúrnych hodnôt.

„Nie je to tak, že ono obrovské ‚pudenie‘ k tvorivej činnosti v každej oblasti je u muža dôsledkom toho, že ho pocit vlastnej, relatívne malej úlohy pri vytváraní živej bytosti neustále ženie k výkonu, ktorým tento pocit nadmerne kompenzuje?“ Ide taktiež o silné podnety, ženúce muža k neustálej činnosti vytvárať čosi nové – hodnoty, na ktoré by mohol byť hrdý, ako sú štát, náboženstvo, umenie či veda.

Celá naša kultúra má nepochybne mužský charakter a i žena bola, no zdá sa, že stále aj je, vnímaná z „jeho“ skreslenej perspektívy, teda mužským okom. Autorka ďalej vysvetľuje, že ani tie najväčšie výkony v oblasti sublimácie nemôžu nahradiť to, čo chýba v oblasti prirodzeného. „Ľudská povaha je už taká, že človeku padne zaťažko dlhodobo bez resentimentu uznávať nejakú schopnosť, ktorú sám nemá.“

Horneyová ďalej vysvetľuje, že muž sa iba s nedôverou bráni predstave, že by ho žena mohla dobehnúť aj v oblasti jeho výkonov. „Preto má tendenciu všemožne podceňovať materstvo i pôrod a, naopak, zdôrazňovať mužskú genialitu,“ čo sa následne prejaví v znevažovaní, zosmiešňovaní, no najmä v krutých útokoch na sebavedomie ženy.

Horneyová preformulovala Freudovu teóriu osobnosti a zvýraznila dosah konkrétnej kultúry a sociálneho vplyvu (ich zvnútornenie) na človeka, zdôraznila konkrétne podfarbenie a priestor, v ktorom spoločnosť žije. Zdalo sa jej nepochopiteľné, prečo vtedajšia psychologická spoločnosť venovala až prehnanú pozornosť mužským reprodukčným orgánom.

Na tomto mieste stačí pripomenúť Freudov preexponovaný falocentrizmus, ktorý vyústil do následného znevažovania ženy a stal sa pozadím jeho mnohých „nesmrteľných“ výrokov a pomýlených hypotéz týkajúcich sa ženskej nedokonalosti. Odtiaľ zrejme pochádza i jeho predstava ženy ako vykastrovaného muža.

Horneyová rovnako desexualizovala Freudov oidipovský komplex a onú žiarlivosť či lipnutie dieťaťa na rodičovi následne zdôvodnila ako následok úzkosti a strachu vyvolaného rušivými faktormi vo vzťahu rodič – dieťa. Autorka objasnila, že táto zvláštna emocionálna štruktúra vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi vzniká iba za istých kultúrnych podmienok, čo sa dá vyčítať aj z citovaných etnologických výskumov, na ktoré sa v publikácii odvoláva.

Pod pánskou taktovkou

Karen Horneyová sa narodila blízko Hamburgu v roku 1885, ako druhé dieťa Clotildy a Berndta Wackels Danielsona. Už ako dieťa cítila, že sa s ňou zaobchádzalo akosi inak, ako s jej starším bratom. Čo bolo príčinou tohto zvláštneho postoja? Bolo to preto, že jej brat bol chlapec, alebo preto, že bol jednoducho obdarený schopnosťami a kvalitami, ktoré ona ako dievča mala automaticky postrádať?

Mladá Karen sa len veľmi ťažko vyrovnávala s postojom jej prísneho a silne nábožensky založeného otca, ktorý sa všemožne snažil odoprieť jej všetky privilégiá, slobodu, ba dokonca i vzdelanie (a ktorý v návale hnevu často hádzal po manželke Bibliou). Napriek týmto sťaženým podmienkam a proti vôli svojho otca sa mladej Karen v roku 1901 vďaka podpore zo strany matky podarilo nastúpiť na strednú dievčenskú školu.

Po maturite začala v roku 1906 so štúdiom medicíny – najskôr na Univerzite vo Freiburgu (v tom čase bolo z 2 350 študentov iba 58 žien), neskôr na Univerzite v Göttingene a napokon v roku 1911 na Univerzite v Berlíne, kde úspešne promovala. Psychoanalýzu začala študovať pod vedením Karla Abrahama – v tom čase uznávaného a prvého berlínskeho psychoanalytika. Začala taktiež spolupracovať s Berlínskou psychoanalytickou spoločnosťou, kde tiež predniesla svoju prvú prednášku.

V roku 1913 získala licenciu na vykonávanie praxe a o rok neskôr obhájila dizertačnú prácu z psychiatrie. Medzitým sa vydala za právnika Oskara Horneyho a stala sa matkou troch dcér. Čoskoro sa však ukázalo, že aj on, podobne ako Karenin otec, začal pokračovať v tradičných šľapajach prísnosti, hrubosti a „mužskosti“, ktoré tak dobre poznala z čias svojho detstva. Karen preto aj s deťmi manžela opúšťa, očakávajúc nový začiatok v Spojených štátoch.

V roku 1932 prijíma pozvanie Franza Alexandra a zúčastňuje sa na riadení Psychoanalytického inštitútu v Chicagu, ktorý však o dva roky neskôr opúšťa – práve pre prekážky a tvrdý odpor zo strany ortodoxných stúpencov Freudovej teórie. Odchádza do New Yorku, kde začína pracovať v Newyorskom psychoanalytickom inštitúte, avšak i tu sa dostáva do konfliktu s vtedajšou psychoanalytickou komunitou (najmä s Erichom Frommom), inštitút opúšťa a v roku 1941 zakladá Asociáciu pre ďalší rozvoj psychoanalýzy, ktorá sa neskôr stala základom inštitúcie Karen Horney Psychological Institute and Centre.

Horneyovej obrovský teoretický prínos v oblasti psychológie poukazuje na jej vytrvalosť, no najmä odvahu vykročiť zo statických radov „sivého priemeru“ a taktiež odvahu stáť si za svojím presvedčením, pričom prekračuje kultúrne vžité rolové klišé. Svojou prácou taktiež upriamila pozornosť práve na rozhodujúcu úlohu a vplyv kultúry, ktorá aktivuje mnohé neurotické konflikty.