Melancholické miešanie tekutín a textu

Melanchólia alebo zádumčivosť – termín spájajúci sa s antikou. Je odvodený od gréckeho slova melan cholé, čo v preklade znamená čierna žlč. Tento pojem zaviedol Hippokrates, ktorý tvrdil, že ľudské telo obsahuje krv, sliny, žltú a čiernu žlč, pričom za jedinečný naturel človeka je zodpovedné miešanie práve týchto tekutín. Ak však pri onom tajomnom miešaní vznikne nepomer a čierna žlč preváži nad ostatnými tekutinami, ľudská bytosť sa stane melancholickou. Povedané inými slovami, je vydaná napospas samote, pocitom úzkosti, zúfalstvu a prázdnote, no najmä nepochopeniu zo strany svojho okolia. Trpí výkyvmi nálady, návalmi smútku a strachu. Je to ambivalentná povaha; reaguje v protikladoch, šťastie a nadšenie prežíva s rovnakou intenzitou, s akou vzápätí podľahne trýznivému smútku a stiesnenosti.

Disponuje však čímsi (intuíciou, citlivosťou, vnímavosťou, no najmä – je obdarená mnohými talentmi), čo jej dáva zvláštne postavenie – vyniká nad ostatnými (svojimi kvalitami a charizmou často vzbudzuje v mnohých ľuďoch závisť), žije mimo časopriestoru, za hranicami všednej dimenzie, ktoré otvárajú nové horizonty, čo je však zároveň i príčinou jej utrpenia; melancholik je vlastne odsúdený prebývať na pomedzí, na krajnici, nie medzi živými a nie medzi mŕtvymi.

Publikácia maďarského autora Lászla F. Főldényiho s rovnomenným názvom Melanchólia (Kalligram, 2001, v preklade Juliany Szolnokiovej) ponúka čitateľovi odpoveď na mnohé otázky, no podáva najmä filozoficko-historický „príbeh“ a pohľad na vývinu melanchólie.

Je akýmsi mapovaním európskej kultúry od antiky po súčasnosť, zároveň je aj vzrušujúcim rozprávaním, ochuteným mnohými autorovými úvahami a myšlienkami o svete, človeku, zmysle bytia, kde autor melancholika neprezentuje ako chorého, ale ako výnimočnú a jedinečnú bytosť. Pozornosť venuje práve tejto jedinečnosti a nadčasovosti, ktorá sa vymyká z bežného sivého priemeru a ktorá azda i preto mala, či dokonca má, byť hospitalizovaná a liečená.

„Ten, kto vyniká, ‚vďačí‘ za svoju mimoriadnosť jednorazovosti (nedeliteľnosti a nenásobiteľnosti) života; je pochopiteľné, že tento zvláštny dar neprináša ani veselosť, ani nádeje, ale melanchóliu.“

Pri svojom rozprávaní autor okrem iného postupuje zaujímavou komparatívnou metódou, porovnáva vývoj melanchólie, ale podáva aj psychologický (ba v závere publikácie aj psychiatrický) pohľad vnímania melanchólie a melancholika v rôznych obdobiach, vžíva sa do antiky, stredoveku, renesancie …

Melanchólia je slovom skrývajúcim v sebe silný náboj nostalgie, ale aj neutíšiteľný smútok a tajomné čaro zároveň. Főldényi jej pôvod vníma aj ako „dôsledok nedokonalosti pojmov“, nedokonalosti slov, ktoré nie sú schopné vyjadriť a vysloviť neuchopiteľné, nepomenovateľné, ale predsa existujúce – pocity, farby, vône … ktoré jednoducho sú, a to aj bez presného začiatku a presného konca.

Aj preto sa nikdy nezmestia do limitujúcich či bežne definovaných pojmov. Obyčajný jazyk a reč melancholikovi nepostačia, preto je nútený mlčať, pretože vie, že jeho poznanie sa nikdy nebude dať vysloviť všednými slovami vo vetách. „Hádam odtiaľ pochádza onen smútok skrývajúci sa kdesi hlboko v každej formulácii, ktorá si nárokuje definitívnu platnosť.“ A tak i reč v sebe skrýva ticho, ktoré vždy napokon prerazí, do ktorého sa napokon všetko vleje.

„Reč je zvonivá, ale skôr či neskôr zmĺkne, aj ona je dieťaťom ticha.“ A tam, kde už slová stratili svoju silu a zlyhali, prichádza umenie, ktoré je azda najlepším spôsobom i najlepšou terapiou na vyjadrenie aj tých najzložitejších, najhlbších emócií a škál duševných poryvov.

Autor v publikácii naznačil toto silné prepojenie melanchólie s literatúrou, s hudbou (podľa Asklepiada sa vraj má melanchólia liečiť „frýgickými melódiami“) a najmä s výtvarným umením (v dielach A. Dürera, J. van Eycka či C. D. Friedricha). Z tohto hľadiska je možno trochu škoda, že vydavateľ inak veľmi vkusne upravenej publikácie nemyslel na čitateľa a knihu nedoplnil aspoň čiernobielymi reprodukciami niektorých opisovaných a analyzovaných diel.

Na fenomén melanchólie v doslove publikácie tiež reaguje náš popredný filozof Miroslav Marcelli, ktorého text nie je iba bežnou rekapituláciou, ale načrtnutím ďalších rozmerov Főldényiho veľkej témy tiahnucej sa storočiami.