Dnes už úplne stačí, keď sa povie Frida

Ako by ste sa cítili, keby ste boli odrazu pripútaní na lôžko a nemohli sa pohnúť, pretože by ste boli od hlavy po päty dolámaní a uväznení v sadrovom korzete, ktorý by vám sťažoval dýchanie? A ako sa asi cítila mladá Frida, vtedy osemnásťročná, keď sa po tragickej nehode odrazu prebudila v nemocnici, uvedomujúc si, že už nič nebude také ako kedysi?

Mala ťažko poškodenú chrbticu, rebrá, panvu a kľúčnu kosť, pravú nohu, postihnutú detskou obrnou, zlomenú na mnohých miestach. Kovová tyč, ktorá ju pri nehode prepichla, vošla ľavým bokom do jej lona a zapríčinila problémy s donosením detí. Každý jej nádych znamenal bolesť. No každý jej nádych znamenal aj premenu, vtedy, keď už nikto neveril, že sa ešte niekedy postaví na nohy, to skúsila a stala sa vynikajúcou maliarkou.

Frida Kahlo (1907 – 1954),

mexická diva. Jedinečná osobnosť, revolucionárka, umelkyňa a „holubica“ – ako ju nazývali. Nosila tradičný mexický odev – dlhé sukne a pestrofarebné šaty, ktoré sa spolu s extravagantnými náhrdelníkmi stali popri jej hustom a širokom obočí akousi jej značkou. Rada si vypila tequilu, rada si zaspievala a rada rozprávala drsné vtipy, čím každého v okolí okamžite šokovala.

Bola stredobodom pozornosti, jej krása vzbudzovala obdiv a kdekoľvek sa pohla, ľudia sa zastavili a nevedeli sa vynadívať. Muži ňou boli fascinovaní, čo malo za následok jej mnohé škandály a aféry, okrem iného aj s Levom Trockým. Známa bola i svojou bisexuálnou orientáciou.

Pohybujúce sa obrazy

Režisérka Julie Taymorová stvárnila tento búrlivý životný príbeh v úspešnom a dnes už kultovom filme, ktorý sa však nezačína bezprostredne nehodou, ale farbami, ktoré sú jasné a sýte. Sú to farby Fridinho rodičovského modrého domu v Coyoacáne, ktorými je film „namaľovaný“ a ktorými žije.

Taymorovej režisérska taktovka je akýmsi tieňovaním a maľovaním, rozprávajúcim nie slovami, ale paletou farieb. Pomocou Fridiných malieb – oživených a často pohybujúcich sa takmer surrealistických obrazov, ktoré akoby viseli vo vzduchu, zasa vypovedá o jedinečnej osobnosti jednej ženy, ktorá sa i napriek všetkému nebála byť sama sebou a žiť podľa vlastného presvedčenia.

V hlavnej úlohe extravagantnej maliarky zahviezdila Salma Hayeková, po jej boku zasa Alfred Molina, ktorý stvárnil Fridinu osudovú lásku Diega Riveru. Ich hereckými kolegami sú aj Geoffrey Rush (stvárnil postavu Trockého), či epizódny, ale všade uvádzaný Edward Norton (Rockefeller) alebo Antonio Banderas (Siqueiros).

Taymorovej film Frida otváral Medzinárodný filmový festival Benátky 2002 a získal viaceré ocenenia (zo šiestich nominácií na Oscara získal dva).

Film od začiatku dynamicky graduje, otvára stále nové a nové príbehy zo života maliarky, snaží sa ju vykresliť v reálnych – v jej skutočných farbách. Avšak táto dynamika sa v istom momente vytráca – film prichádza k bodu (respektíve k čiernej diere), kde je už všetko povedané (čo by vo filme nemalo byť).

Potom sa odrazu ešte raz a akoby v poslednom dychu dej nanovo rozvinie a odrazu je koniec – čierna diera všetko pohltila. Z Taymorovej výpovede nie je jasné, či to bol režisérkin zámer, no akiste je časť filmu predchádzajúca záveru omnoho nudnejšia a diváka uspáva.

Ležiaca maliarka

Po tragickej nehode sa Fridin svet premenil na dni plné bolesti, čakania, izolácie a smútku. Aj do farieb filmu preniká nový odtieň, keďže Frida musela doslova prekonať samu seba a pretrpieť mnohé mesiace na lôžku, a to priam až barbarsky – vo vodorovnej polohe a prakticky bez pohybu.

Agónia sa však stále predlžovala, nasledovali dni krutých operácií, korzetov, naťahovania kostí a svalov. Avšak Fridina enormná vnútorná sila, no predovšetkým vôľa žiť a kreslenie, s ktorým začala krátko po nehode, jej pomohli vydržať toto ťažké obdobie.

Najskôr kreslila jednoducho preto, že sa nudila, čoskoro však v tejto novoobjavenej činnosti našla zaľúbenie, ktoré sa stalo jej celoživotnou profesiou. Rodičia jej dali zhotoviť aj špeciálne upravený stojan, aby mohla maľovať poležiačky, a tiež zrkadlo upevnené k posteli, aby mohla byť sama sebe modelom. Keď sa však Frida jedného dňa znovu postavila na nohy a začala opäť kráčať, bolo to ako zázrak, ktorému by nikto neuveril.

Diego Rivera

bol známym maliarom a umeleckým kritikom. Patril k popredným osobnostiam vtedajších umeleckých kruhov v Mexiku, rovnako aj Tina Modottiová – významná fotografka, herečka a revolucionárka, ktorú herecky stvárnila Ashley Juddová. Keď mohla Frida opäť chodiť, nabrala odvahu a rozhodla sa Riveru navštíviť, potrebovala totiž počuť odborný názor. Korpulentný a vysoký Diego a útla Frida sa vzali v auguste 1929.

Ich manželstvo bolo búrlivé – lásku, vášeň a erotické iskrenie okorenil hnev, nenávisť sprevádzaná Diegovými častými aférami (aj s Fridinou sestrou). Všetko sa skončilo rozvodom v roku 1940. Ten však trval iba rok. „Ich láska pretrvala, pretože bola skutočná,“ vraví režisérka Julie Taymorová. K skutočnosti sa blíži aj Taymorovej film, ktorý patrí tiež k trvácnejším hodnotám v našich kinách.