To, že animovaný príbeh sa dá vytvoriť aj bez násilia či gýču cukríkových farieb a akčných scén typu Ninja korytnačky, alebo nevkusu menom Pokémon, ktorý voľakedy neprestajne strašil na pultoch hračkárstiev, divákov presviedča japonský režisér a tvorca animovaného filmu Cesta do fantázie Hayao Miyazaki.
Jeho animované dielo je prvým japonským filmom v digitálnom formáte (vo filme sa prvý raz skombinovala digitálna a ručná práca), ktorý bol ocenený Oscarom za najlepší animovaný film v roku 2003 a ktorý taktiež získal Zlatého medveďa na MFF v Berlíne.
Hrdinkou Miyazakiho príbehu je desaťročné dievčatko Čihiro, ktoré sa spolu s rodičmi sťahuje do nového mesta. Cestou však zablúdia a ocitnú sa v tajomnom ľudoprázdnom meste. Domy a ulice sa zdajú prázdne, na nečakaných návštevníkov čakajú iba stánky plné občerstvenia.
Rodičia malej Čihiro neodolajú pokušeniu a napriek tomu, že ich nikto k stolu nepozval, dosýta sa najedia. A vtedy sa začína i dobrodružstvo a trápenie hlavnej hrdinky, ktorá hľadá cestu späť do reálneho sveta, no zároveň aj spôsob, ako vyslobodiť zakliatych rodičov, ktorí sa medzičasom premenili na ošípané – keďže boli nenásytní a nevychovaní.
Miyazaki nepostavil príbeh na prvoplánovosti, divák nedokáže predvídať, čo sa stane. Cesta do fantázie sa tak stáva skutočnou cestou, ktorá diváka prekvapí, a to nielen napínavým príbehom, ktorý je nápaditý a dramatický, ale tiež výtvarným poňatím a skrytým posolstvom.
V istých momentoch film výrazne graduje – je to napríklad aj moment, keď si Čihiro uvedomí, že niet návratu do sveta ľudí, pokým nesplní svoju úlohu vyslobodiť rodičov. Vtedy je akoby uväznená v meste, ktoré ožíva iba v noci, v meste, ktoré je mestom polnočných bohov, duchov a zvláštnych bytostí.
Filozofia filmu je postavená na uvedomení si svojej úlohy, ktorá si vyžaduje vytrvalosť, trpezlivosť a tvrdú prácu, no taktiež pomoc druhých (v meste duchov Čihiro stretne priateľa Hakua, ktorý jej na jej ceste pomáha). V tajomnom priestore však ožívajú i rôzne predmety, ako napríklad zázračný lampáš, ktorý svojím svetlom ukazuje Čihiro správnu cestu, sú to však aj záhadné postavy, akou je napríklad muž bez tváre – bezobličajník.
V Ceste do fantázie je citeľná výrazná prítomnosť princípu jin-jang, ten je zreteľný najmä na postave zlej bosorky, ktorá vládne mestu duchov. Pretože sa divák neskôr stretne aj s jej druhou polovicou (jej dvojčaťom) predstavujúcou kladnú postavu, nevníma bosorku negatívne. Niet teda zlého človeka – človek je vo svojej prirodzenosti dobrý a všetko „zlé“ v ňom je iba dočasné, chvíľkové a je čímsi, čo sa dá vytrvalosťou a prácou na sebe odstrániť.
„Moji rodičia verili, že bohovia a duchovia žijú všade vôkol nás. V stromoch, riekach, hmyze, studniach, všade. Moja generácia už v to neverí, ale mne sa páčila myšlienka, že by sme si mali vážiť všetko okolo nás, pretože by v tom mohol byť boh alebo dobrý duch a skrýva sa v ňom život,“ hovorí Miyazaki.
„Tváre a telá som si musel vymyslieť, pretože ich ešte nikto na vlastné oči nevidel. Preto som sa pri niektorých inšpiroval poverami a legendami a pri iných som sa spoľahol iba na svoju fantáziu.“
Príspevok vznikol v roku 2003 a bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny.
autorka medzinárodne ocenenej zbierky poézie Pohľadnice z neviditeľných miest, prekladateľka z anglického a nemeckého jazyka (a naopak), zakladateľka občianskeho združenia a vydavateľstva Mladé topole a autorka online lifestylového projektu pre ženy Príbehy a peripetie Gertrud Wurmovej. Vo voľnom čase píše rozprávky pre deti, maľuje a vyrába háčkované tapisérie. Žije a tvorí v Bratislave. Viac o autorke >>